reklama

Doba barbarov - Kelti a ich zvyky

Doba barbarov, čas kedy sa utváral náš svet. Preto nám poznanie tohto veku otvára oči a pomáha chápať prítomnosť. Barbari neboli iba nevzdelaní a tupí ľudia, ako si mnohí myslia. Dokonca v mnohých oblastiach prekonávali aj samotných Rimanov. Iróniou je, že to boli práve Rimania, ktorí začali oslovenie barbar používať ako nadávku. Pre Grékov bol zase barbarom každý cudzinec. Či chceme alebo nie, boli to naši predkovia, ktorí v spojení s gréckou a rímskou kultúrou položili základný kameň našej civilizácie. Vzhľadom na rôznorodosť a rozmanitosť barbarských kmeňov, do tohto cyklu zahrniem len tých najvýznamnejších a najznámejších - Keltov, Germánov a Húnov.

Písmo: A- | A+
Obrázok blogu

Počiatky histórie a vzniku keltskej kultúry spadajú do obdobia, kedy žilo v Európe viacero málo odlišných kmeňov hovoriacich indoeurópskymi jazykmi. Niektoré tieto skupiny na okraji strednej Európy sídliace v okolí Hercynského lesa prevzali nové remeselnícke techniky, vytvorili samostatný národ a dnes sú známi pod menom Germáni. Vo východných častiach Európy žili starí Slovania a konečne v strede Európy žili Kelti - kmeňové zväzy, ktoré sa neskôr rozšírili do celej Európy a niektoré dokonca zasiahli aj Blízky východ.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V dobe železnej zazanamenali Kelti svoj najväčší rozmach. Metalurgia železa umožnila nielen výrobu kvalitnejších zbraní, ale v prvom rade kvalitnejších nástrojov. Pomocou železných nástrojov bolo možné preniknúť cez husté lesy a vyrúbať cesty pre vozy, čo umožnilo ľahšie styky medzi jednotlivými kmeňmi. Z toho dôvodu nastal rozmach obchodu a rýchle šírenie rôznych technických vynálezov. Aj keď metalurgia železa dorazila do Európy až začiatkom 1. tisícročia pr. n. l., čo bolo pomerne neskoro, rýchlo sa v týchto končinách rozvíjala.

Povôd Keltov dodnes zostáva obostretý záhadou. Avšak o čo menej o nich existuje faktov, o to viac dodnes fascinujú. Aké-také údaje máme len vďaka rímskym a gréckym prameňom. Sami Kelti si neviedli žiadne záznamy o svojich víťazstvách, hrdinoch, kniežatách, ani kráľoch. Mali rovnako vlažný vzťah k minulosti, ako k budúcnosti. Žili vyslovene len v prítomnosti. Druidi ich učili, že zaznamenanie písmom odoberá zmysel obsahu. My si trénujeme pamäť omnoho menej ako Kelti. Ten, kto sa musel všetko dôležité naučiť spamäti ako oni, cvičil sa nutne v sústreďovaní na to najdôležitejšie. Tým, že sa informácie opakovali ústne, v rôznych variantoch, stále obohacované o novinky, neustrnuli. Neboli to len fakty, ale obrazy, symboly, ktoré apelovali viac na pocity. Kto sa takto učí, bude to, čo sa naučí, aj používať. Informácie, ktoré nepotrebuje, filtruje. A učí sa samostatne myslieť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Akí vlastne Kelti boli, ktoré vlastnosti z nich urobili dodnes živú legendu?

V horšom prípade je Gal (tak Keltov, ako vieme, nazývali Rimania) opitý a nespoľahlivý, v lepšom tajomný a hlboko veriaci. V každom prípade však galantný. Pozná sa aj podľa vrodenej potreby hľadať zmysel života. Taká mienka dodnes pretrváva tam, kde sú ľudia stále hrdí na kvapky galskej krvi kolujúcej v ich žilách - v dnešnom južnom Francúzsku. Čo bolo typické pre ľudí, aby sme im mohli hovoriť Gali, prípadne Kelti?

Cti bohov, buď statočný a nepáchaj zlo," to bola ich filozofia, ktorú obdivovali aj ostatné staroveké kultúry. Prchká unáhlenosť," píše Caesar vo svojich Zápiskoch o vojne v Galii, je viac ako ktorákoľvek iná vlastnosť od prírody príznačná pre nich." Od Strabóna sa dozvedáme, že boli posadnutí vojnou, milovali boj a dobrodružstvo rovnako ako zábavu a hodovanie. Vychutnávali prítomnú chvíľu, živelne a vášnivo, nákazlivo veselí a ľahkomyselní. Bažiaci po sláve, zveličujúci svoje hrdinské činy, na jednej strane odvážne riskujúci život, na druhej naivní a sentimentálne patetickí. Vyžívajúci sa v krvavých popravách a pritom hlboko spirituálni. Silné individuality, ktoré neustále súperili, dokonca i o kus najlepšej šunky na hostine, a preto neboli schopné spolupracovať, ani keď šlo o veľa. Opäť Caesar: „Galia je samá strana. Strany sú nielen vo všetkých kmeňoch, ale takmer i v každom rode."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Sú nestáli a ustavične túžia po novotách," tvrdí Caesar, zároveň však pripomína, že sú „nanajvýš dôvtipní a neobyčajne schopní napodobniť a zhotoviť všetko, čo im kto ukáže a vysvetlí." Pozitívne stránky si všíma aj Ammianus Marcellinus, ktorý vychádzal z diela o štyri storočia staršieho Timagena z Alexandrie i z vlastných skúseností: „Prikladajú veľký význam elegancii a čistote. Niet u nich muža, tým menej ženy, ktorí by chodili špinaví a v handrách."

Keltské ženy boli povestné svojou statočnosťou a vernosťou. Ammianus Marcellinus nás informuje: „Ak Gal začne bojovať po boku so svojou manželkou, ešte odvážnejšou a ešte modrookejšou ako on, len ťažko mu odolá oddiel nepriateľov. Keď sa žena vzpriami v celej svojej výške, prepukne zbesilosťou a zasadzuje strašné údery belostnými pažami i nohami."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako vyzerali títo vášniví dobrodruhovia? Nuž, bojovníci a príslušníci vládnucej vrstvy merali 180-190 cm, niektorí aj viac ako dva metre. Ostatní muži boli v priemere o 10-15 centimetrov nižší, ženy dosahovali výšku 150-160 cm. Polybios približne dvesto rokov pred Kristom spomína Galov ako hrôzostrašných a mohutných bojovníkov. Ich ženy sa vraj výškou a silou vyrovnali mužom. „Galovia, pretože sú vysokí, pohŕdajú každým mužom nízkej postavy," poznamenal si Caesar. Títo vyznavači kultu tela dbali na to, aby nestučneli. Strabón píše, že si bojovníci verejne merali objem pása a trestali každého, u koho prekročil uznávanú mieru. 

Tmavovlasí Rimania a Gréci si na Keltoch všímali hlavne modré oči, jemnú pleť a svetlé vlasy. Muži si buď nechávali narásť dlhé zakrútené fúzy, ktoré im zakrývali pery a pri hostinách vraj fungovali ako sitko, alebo chodili hladko oholení. Hlasy mali drsné a hlboké. Vlasy si natierali vápennou vodou, takže sa zdali byť svetlejšie a hustejšie.

Ako žili, ako normy spoločenského života uznávali?

Najväčšou jednotkou keltskej spoločnosti bol kmeň. Jeho členovia sa hlásili k spoločným predkom a dodržiavali rovnaké rituály. Obec mala neobmedzenú moc nad príslušníkmi jednotlivých rodov a rodín, nad ich životom a smrťou. Na čele kmeňa stál kráľ, chápaný skôr ako vojvodca. Niekde bola jeho funkcia dedičná (ak nemal syna, nastupovali po jeho smrti muži z línie otca, strýka, bratranca). Väčšinou sa však dostával k moci voľbou. Neskôr prebrala hlavné slovo v správe obce rada starších. Rada starších každý rok vyberala dvoch úradníkov, ktorí mali rozhodujúce právomoci, jeden všeobecnú moc, druhý hospodársku.

„V celej Galii sú iba dva stavy ľudí, ktorí niečo znamenajú a ktorí sa tešia vážnosti," informuje nás Caesar. Dá sa predpokladať, že tým myslel druidov a bojovníkov. Slobodný ľud, to boli hlavne roľníci a remeselníci. I keď...: „Takmer každý, kto má dlhy alebo nevládze platiť dane, sám sa dáva do otroctva." To, čo Caesar nazval „otroctvom" bol akýsi dobrovoľný systém poddanstva mocnejšiemu súkmeňovcovi. Tí, ktorí neboli sami schopní získať korisť v boji alebo si zaistiť bezpečnosť, zverili sa do ochrany predovšetkým účastníkom dobyvačných výprav, ktorí si z nich doniesli majetok a boli za to v obci vysoko vážení. Otrokov mali Kelti len málo, nepriateľov brali do otroctva zriedkavo, hoci napríklad pre Rimanov boli zajatci zdrojom lacnej pracovnej sily.

Aj Kelti, nielen Rimania, mali dobre prepracovaný právny systém. Väčšina porušení zákona sa dala vykúpiť predpísaným počtom kusov dobytka. Keďže však veľmi silne verili v posmrtný život na inom svete, splatenie niektorých dlhov sa dalo odsunúť aj tam. Škoda, že sa to aj dnes nedá využiť.

Poznali krvnú pomstu, ktorá často trvala i niekoľko generácií. Platiť musel aj muž, ktorý ohrozil česť ženy, či už cudzí, ktorý ju znásilnil, prípadne manžel, ak jej bol neverný, ba dokonca aj ak šíril o svojej manželke nepravdivé historky. Ak umrel manžel za podozrivých okolností, rodinná rada zvažovala mieru viny jeho ženy. Keď ju uznala za vinnú, bola žena mučená, zabitá a pochovaná spolu s manželom.

Napriek tomu mali ženy na tie patriarchálne časy dosť rovnoprávne postavenie. Boli slobodnejšie ako Rimanky. Mohli si vybrať manžela a i keď sa nezachovali svedectvá o tom, ako vyzerala keltská svadba, vieme, že sa po vzájomnej dohode manželia mohli bez problémov rozísť. Bohatí muži občas mali aj viac žien, ale väčšinou prevládala monogamia a dve-tri deti v rodine. Nemanželské deti dostávali meno po matke. Otec začal syna vychovávať, až keď dorástol do veku, keď mohol začať nosiť zbraň. Majetok manželov bol spoločný a po smrti jedného z nich ho dedil ten, ktorý ostal nažive. Ženy mali na starosti domácnosť, vychovávali deti, strážili dom a starali sa o jedlo a ošatenie. Výnimočne nadané ženy sa však mohli stať aj poetkami, liečiteľkami a jasnovidkami, prípadne sa presláviť ako odvážne bojovníčky. Niektoré svojmu rodu dokonca vládli. Keltská obec sa starala aj o nevládnych a opustených členov kmeňa, ktorí žili v obecných domoch a dostávali jedlo od celého kmeňa.

Kelti si nadovšetko vážili statočnosť a tak sa hrdinom a uznávaným členom kmeňa mohol stať i človek z najnižšej vrstvy. Milovali zábavu, dobré jedlo a pitie, tanec a spev. Uznávanými umelcami boli hudobníci a rozprávači príbehov a mýtov. Obdivovali dobrých rečníkov a boli až príliš uvravení a vystatovační. Tieto veľké deti vraj radi zastavovali pocestných a kupcov, vyzvedali podrobnosti o živote v iných krajinách a tie potom zveličene a značne zdramatizovane podávali ďalej. Mali vyvinutú obrazotvornosť a tvorivosť, o čom nám zanechali neprehliadnuteľné svedectvo v podobe umenia plného fantázie a symbolov.

Pozrime sa teraz na bežnú hostinu keltských bojovníkov.

Jedli chlieb a mäso varené vo vode alebo pečené na uhlí a na ražni. Muži si odkrajovali mäso malým železným nožom, ktorý nosili na páse hneď vedľa meča. Ryby varili v slanej vode s octom a rascou. Kelti jedli pri nízkom stole, s prekríženými nohami alebo na stoličkách, Rimania sa najradšej hostili poležiačky. Jeden antický historik o nich napísal: „Jedia všetci sediac v kruhu na zemi, na rozprestretých vlčích a psích kožušinách. Neďaleko stojí ohnisko s ohňom, kotlami a ražňami s veľkými kusmi mäsa. Chleba jedávajú málo, zato mäso v porciách ako pre levy. Statočných mužov si uctievajú najkrajšími kusmi mäsa. To, čo sa z mäsa nedá odhryznúť alebo odtrhnúť, pookrajujú malým nožíkom, uloženým v osobitnej pošve. Ryby robia pečené so soľou, s vínnym octom a s rascou. Tú pridávajú aj do nápoja."

Jedlá sa podávali na hlinených, bronzových a drevených podnosoch. Pilo sa hlavne pivo. Víno bolo vzácne, dovážané z juhu a pili ho čisté. V kruhu koloval jeden pohár. Najvznešnejší, najvýznamnejší a najstatočnejší mali prednosť pri výbere miesta na sedenie i najlahodnejších pochúťok. Najstatočnejší bojovník dostal najlepší kus šunky, kým iné časti boli ponúknuté ostatným. Keď si na to však robil nárok niekto iný, vstali a bojovali spolu v súboji, kým jeden z nich nepadol. O zápasoch so smrteľným koncom kvôli výsade dostať najlepší kus pečienky hovoria nielen antickí autori, ale aj keltské mýty. Nečudo, keď Kelti pili a jedli tak, ako robili všetko - s potešením a bez miery.

Čo vlastne pestovali, aké domáce zvieratá chovali?

To záviselo hlavne od prírodných podmienok. V hornatom teréne úrodu poznamenávali dlhšie zimy a kratšie letá, i keď tu vládli o čosi priaznivejšie klimatické podmienky ako dnes, teplejšie a vlhkejšie. Darilo sa prosu a jačmeňu, pšenicu dvojzrnnú a plevnatú špaldu postupne nahrádzala pšenica siata. Pšenicu dvojzrnnú je možné zberať už po štyroch mesiacoch, preto je vhodná na pestovanie v drsnejšej klíme. Jedálny lístok tvorili kaše z obilnín a strukovín, predovšetkým hrachu a bôbu, mlieko a výrobky z neho, na pahrebe sa piekli nekvasené placky z obilnej múky. No a mäso. Na blízkych lúkach sa pásol dobytok, v Európe sa vtedy choval krátkorohý dobytok, dosahujúci výšku len 110 cm. Zistilo sa aj vysoké percento kostí oviec a kôz. Ovca okrem mlieka a syra dávala prepotrebnú vlnu, mäso a kožušinu. Mäso piekli, dusili, údili, ale najčastejšie varili a to v novom druhu keramiky - grafitovej hline. Chovali aj ošípané, kone, sliepky a husi. Psi strážili osadu i stádo.

 Kelti pili hlavne pivo. Pripravovali ho z jačmeňa, niekedy s prísadou chmeľa. Pšeničné pivo varili s medom. Do piva občas pridávali aj rascu. Prvé pivo pravdepodobne vzniklo tak, že vonku zabudnutá jačmenná alebo obilná placka zmokla, začala kvasiť a niekto ju napriek tomu ochutnal, aby prekvapený zistil, že je posiata kvapkami tekutiny so zaujímavou horkou chuťou. Pre Keltov i Germánov sa stalo každodennou súčasťou stravy. Kelti nazývali svoje pivo „korma" a čapovali ho už zo sudov. Od nich sa naučili piť pivo aj rímski legionári. A od tých zase mnísi v kresťanských kláštoroch. Mnísi veľmi rýchlo prišli na to, že pivo je dobré nielen na zahasenie smädu, začali ho vyrábať, predávať - a samozrejme aj piť, takže čoskoro museli biskupi vyhlasovať tresty za opilosť. Videli ste film Robin Hood? Niektorí mnísi milovali pivečko presne tak isto ako mních v tom filme.

 Bohatší Kelti si však už v 5. stor. pr. n. l. veľmi rýchlo zvykli na dovážané víno - grécke, talianske a z juhu dnešného Francúzska. Neskôr počas častých vojnových výprav na juh sa stali známymi svojim nekontrolovaným pitím a rabovaním pivníc obsadených miest. Antickí autori ich popisujú ako opilcov, i keď takto pohŕdavo sa dívali na všetkých barbarov.

 Keltské sídliská neposkytujú toľko archeologických nálezov ako keltské hroby, ale pre poznanie keltskej spoločnosti sú veľmi dôležité. Z keltských sídlisk sa väčšinou nachádzajú len fragmenty z väčších celkov, ako napríklad osád. Len málokedy sa podarí nájsť keltské sídlisko v blízkosti pohrebiska. Typickou sídliskovou jednotkou je chata, predstavujúca obydlie pre monogamnú rodinu. Pretože chaty boli stavané z dreva, zachovali sa z nich len pôdorysy. Na Slovensku boli objavené pôdorysy takýchto chát v Branci (okres Nitra) s rozmermi 5x4 metre a v Bánove ( okres Nové Zámky), kde mali chaty rozmery 7x4, poprípade 4,5x3 metre. Dno obydlia zvyklo byť zapustené do hĺbky asi pol metra, ale mohlo byť aj hlbšie. Strechu sedlového tvaru podopierali koly, zarazené v rohoch budovy, málokedy boli ďalšie podporné stĺpy uprostred stien. Vnútri obydlia sa nenachádzali pece, ani ohniská. Takéto, v podstate jednoduché typy chát sa budovali v otvorených poľnohospodárskych sídliskách, ale aj v opevnených hospodárskych a výrobných centrách.

Oppidá už boli veľké opevnené sídla, vojenskej, politickej, ale aj hospodárskej moci. Významné neboli len ako ochrana ľudí v čase vojny, ale aj miesto, kde sa sústreďovala remeselná výroba a obchod. S oppidami sa však stretávame až na konci 2. stor. pr. n. l., teda až na vrchole keltského rozmachu. Okrem oppíd Kelti budovali ešte aj menšie opevnené pevnosti, okolo ktorých sa taktiež postupne usadzovali remeselníci.

Aj Slovensko sa môže pýšiť takýmito keltskými centrami. Napríklad o oppide ako politickom, hospodárskom a vojenskom centre Keltov na území Bratislavy môžeme hovoriť (podľa rôznych autorov) v rozmedzí rokov 100 až 41 pr. n. l. Na hradnom vrchu približne na území dnešných Palisád, Svoradovej a Ventúrskej ulice sa rozkladala akropola. Zaberala plochu asi 20 hektárov, pričom na ďalších 32 hektároch sa rozkladalo podhradie. Oppidum teda bolo len strednej veľkosti, ale vzhľadom na to, že tu razili vlastnú menu, zrejme dôležité. Jeho význam podčiarkovala aj blízka rieka. Dunaj ako vodná cesta spájal oppidum s nemalým územím Európy, tvoril prirodzenú obranu pred nepriateľom, poskytoval ryby a vodu na prežitie obyvateľstva i pre prekvitajúce remeslá.

Nabudúce: Doba barbarov - Keltské bojové umenie

Použitá literatúra:

Caesar, G. I.: Zápisky o vojne v Galii. Tatran, Bratislava 1966.

Filip, J.: Keltská civilizace a její dědictví. Academia Praha 1995.

Ammianus Marcellinus: Dějiny Římské říše za soumraku antiky. Nakladatelství Baset, 2002.

Mauduit, J. A.: Keltové. Panorama, Praha 1979.

Štefanovičová, T. a kol.: Bratislava vo včasnej, staršej a strednej dobe laténskej. In.: Najstaršie dejiny Bratislavy, Elán Bratislava 1993.

Novotná, M.: Svedectvá predkov. Matica slovenská, Martin 1994.

Dvořák, P.: Zlatá kniha Bratislavy. Slovenský spisovateľ 1993.

Matuška, P.: Veľká kniha o víne. Príroda, Bratislava 1974.

Novotný, B. a kolektív: Encyklopédia archeológie. Obzor, Bratislava 1986.

Zachar, L.: Keltské umenie na Slovensku. Tatran, Bratislava 1987.

http://www.boiohaemum.cz

Richard Zona

Richard Zona

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Obyčajný človek, ktorý sa učí vedieť, ženič nevie. Zoznam autorových rubrík:  Filmové recenzieHistóriaMoje úvahySúkromnéŠomranie

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu