Nástup Attilu a Bledu na trón (asi r. 435)
Ešte za Rugovej vlády došlo ku snahám zmeniť organizáciu húnskej ríše. Nebolo to však jednoduché. Pokusy o násilné zjednotenie vyvolali útek mnohých húnskych skupín na rímske územie. Rugov vyslanec Esla už v r. 434 vyžadoval od rímskeho impéria ich vydanie. Situáciu komplikovala aj východorímska ríša, ktorá sa pokúsila s niektorými nespokojencami v húnskom týle nadviazať kontakt. To vyprovokovalo kráľa Ruga, ktorý ako demonštráciu svojej sily podnikol výpravu do Thrácie, kde bol však porazený a čoskoro po uzavretí mieru zomiera.
Po Rugovi sa stali vládcami húnskej ríše jeho synovci, Bleda a Attila. Vzájomný vzťah a kompetencie vo vláde sú u oboch bratov nejasné. Niektorí historici sa domnievajú, že Attila bol podriadený svojmu staršiemu bratovi, pravdepodobnejšie je však to, že každý z oboch vládcov mal pod svojou sférou vplyvu určitý počet kmeňov a jednu polovicu impéria. Attilovo centrum ležalo pravdepodobne v okolí dnešnej Bukurešti.
Balkánska zmluva (r. 435)
Attila a Bleda pokračovali v politike svojho strýka. Po ich nástupe na trón uzavreli východní Rimania s oboma vládcami novú mierovú zmluvu. Attila s Bledom znova žiadali o vydanie dezertérov a tiež zriadenie voľného trhoviska na Dunaji. Tribút bol navýšený z 350 na 700 libier (takmer 229 kg) zlata ročne a Rimania prisľúbili, že nebudú uzatvárať zmluvy so žiadnymi barbarmi, s ktorými sú Húni vo vojnovom stave. Na základe tejto zmluvy boli Húnom vydaní dvaja príslušníci húnskej kráľovskej rodiny, Mama a Atakam, ktorí boli okamžite ukrižovaní.
Po uzavretí mieru s Rimanmi sa podľa Priskových slov Attila s Bledou venovali rozširovaniu svojho mocenského vplyvu v Skýtii (na východe). Zatiaľ čo však so západným impériom vychádzali na základe zmluvy dobre a posielali Aetiovi pomocné oddiely do vojny proti barbarom v Galii, neplatilo to vo vzťahoch s východnou polovicou. Keď boli teda východní Rimania zamestnaní vojnou s Vandalmi v severnej Afrike a do východných provincií vpadli Peržania, obrátili Attila a Bleda svoju pozornosť na Balkán.
Húnske vpády na Balkán (r. 441-442)
Balkánske provincie východorímskej ríše boli v rokoch 441-442 vystavené pustošivému ťaženiu neobyčajnej sily. Húni využili toho, že rímske oddiely boli presunuté na Sicíliu, kde očakávali jednania s vyslancami vandalského kráľa Geisericha. Podľa Priska napadli Húni Rimanov severne od Dunaja počas každoročnej slávnosti (pravdepodobne v pevnosti Castra Constantia) a mnohých pobili. Keď cisár protestoval, Húni sa ohradili tým, že ide o odplatu za vyplienenie húnskeho kráľovského hrobu severne od Dunaja, ktoré inicioval biskup z Margu. Okrem toho zdôraznili, že Konštantinopol stále ukrýva prebehlíkov.
V r. 441 padlo Sirmium. Húni tak získali dôležité predpolie, odkiaľ začali pustošiť balkánske provincie. Cisár Theodosius bol tak nútený rýchlo s Vandalmi uzavrieť mier a poslal do Thrácie vojvodcu Aspara, vrchného veliteľa - magister militium - východorímskych vojsk. Aspar bol však niekoľkokrát ťažko porazený a s Húnmi bola r. 443 uzavretá, na jeden rok, mierová zmluva. Každoročný tribút bol dvojnásobne navýšený, t. j. na 1400 libier zlata.
Rimania sa však z tohto útoku rýchlo spamätali, opravili podunajské opevnenia, zosilnili riečnu flotilu a v r. 444 zastavili poplatky Húnom. Toho roku dochádza i k vyostreniu vzťahov medzi západorímskou ríšou a Húnmi. Húni totiž chceli skúsiť šťastie na slabšej, západnej polovičke impéria. Napätie ukončila Aetiova zmluva s Attilou a Bledou, pravdepodobne koncom r. 444, teda krátko pred Bledovou smrťou.
Attila ako jediný vládca (r. 445)
Krátko po uzavretí zmluvy so západorímskou ríšou Attila zavraždil svojho brata Bledu a stal sa tak jediným vládcom Húnov a im podrobeným kmeňom. Stalo sa tak niekedy v zime r. 444/445. Zdá sa, že v dobe intenzívnych vojenských a politických konfliktov s rímskou ríšou začal Attilovi jeho brat prekážať. Na svoju stranu pripojil kráľ i kmene predtým podriadené Bledovi. Jeho nástup na trón sa prejavil v dramatickom raste húnskej moci. Historik Priskos, ktorý ako sprievodca svojho priateľa, východorímskeho vyslanca Maximina, navštívil r. 449 Attilovu rezidenciu, popisuje húnskeho kráľa takto: „Bol to muž, ktorý prišiel na svet aby naháňal hrôzu všetkým národom, bič všetkých zemí, ktorý akýmsi zvláštnym zámerom osudu desil ľudstvo strašlivými správami, ktoré o ňom kolovali. Kráčal hrdo, gúľajúc očami zo strany na stranu, takže sa sila jeho pyšného ducha odrážala v pohyboch jeho tela. Bol milovníkom vojny, avšak zdržanlivý v chovaní, rozhodný v rade, štedrý k tým, ktorí ho prosili, a milostivý k tým, ktorých prijal pod svoju ochranu. Bol malej postavy, so širokým hrudníkom a veľkou hlavou. Jeho oči boli malé, jeho fúzy tenké a postriebrené šedinami. Mal plochý nos a tmavú farbu pleti, čo prezrádzalo jeho pôvod."
Zavraždením Bledy a získaním vlády nad severnými barbarmi však Attilove ambície rozhodne nekončili. Priskos popisuje údajný nález Martovho meča, ktorý ho utvrdil v tom, že je zrodený ku svetovláde. „A i keď bol svojim povahovým založením vždy veľmi sebaistý, jeho sebaistota vzrástla po objavení Martovho meča, vždy považovaného za posvätný medzi skýtskymi kráľmi... Keď istý pastier zazrel krívajúcu jalovicu zo svojho stáda a nemohol zistiť príčinu toho zranenia, s obavami sledoval stopu krvi a po istej dobe našiel meč, ktorý krava zašľapla, keď ukusovala trávu. Vykopal ho a priniesol priamo kráľovi Attilovi. Ten sa nad tým darom zaradoval a pretože bol ctižiadostivý, myslel si, že bol predurčený k vláde nad celým svetom a že mu bola Martovým mečom zaistená prevaha vo všetkých vojnách."
Namiesto predtým klanových a kmeňových vodcov sa Attilovým poradným zborom stala skupina vybraných ministrov, ktorí boli často nehúnskeho pôvodu. Pracovali ako vyslanci, úradníci a velitelia vojenských oddielov. Prítomnosť kvalifikovaných inžinierov sa prejavila hlavne v tom, že Attilova armáda bola schopná obliehacích manévrov, čoho súdobí barbari spravidla neboli schopní.
Upevnenie svojej mocenskej pozície demonštroval Attila niekedy v r. 445 alebo r. 446 ťažením proti vzpurným Akatirom zo západnej Ukrajiny, o ktorom tiež vieme zo správy Priska. Priskos tvrdí, že Kuridach, jeden z vodcov Akatirov, povolal na pomoc proti svojim vlastným, prorímsky orientovaným ľuďom, Attilu. Attilovi, ktorý viedol proti Akatirom mohutnú armádu, sa podarilo nepokoje vyriešiť až po mnohých bojoch. Kuridach si síce ponechal svoju hodnosť lokálneho vládcu, avšak vládou nad Akatirmi bol poverený Attilov syn Ellak.
Attilov vpád na Balkán (r. 447)
V r. 447 Attila vytušil príležitosť k novej vojne s východorímskou ríšou. Konštantinopol sa vtedy ešte musel spamätávať zo zemetrasenia (27. 1. 447), ktoré poškodilo hradby. Attila poslal Theodosiovi žiadosť o vydanie prebehlíkov a obnovenie tribútu. Keď to cisár zamietol, Húni po pustošivom vpáde zničili Ratiariu, Naissos, Philippopolis, Arcadopolis, Constantin a mnoho iných balkánskych miest. Mesto Naissos bolo vyplienené takým spôsobom, že keď tadiaľ o rok prechádzalo posolstvo, ktorého sa zúčastnil aj Priskos, muselo si postaviť tábor na brehu rieky.
Aj keď hradby Konštantinopolu boli medzitým rýchlo (približne za 60 dní) opravené a priamy útok Húnov na hlavné mesto naviac odvrátila morová epidémia, Rimania v bitkách s útočníkmi utrpeli ťažké straty. Rímsky generál Arnegis, vrchný veliteľ vojenských síl Moesie, padol v bitke na rieke Utus, v ktorej však našlo smrť aj veľké množstvo Húnov. Attila potom nasmeroval svoj útok cez Serdicu a v tom istom roku porazil vojvodcu Aspara v bitke pri Chersonése a zahnal jeho vojsko do mora. Po tejto víťaznej bitke prenikol až ku brehom Čierneho mora a zastavil sa až pred Thermopylami.
Takmer všetky dôležité mestá a pevnosti boli dobyté, s výnimkou Hadrianopolu a Herakleje. Húni sa zmocnili ohromnej koristi a veľkého počtu zajatcov. Súdobé správy hovoria o tom, že tam bolo tak mnoho zabíjania a vraždenia, že nikto nebol schopný spočítať mŕtvych. Húni drancovali kostoly a kláštory a zabíjali mníchov a panny. Zničili Thráciu takým spôsobom, že sa už nikdy nespamätá a nebude taká istá ako predtým.
Theodosius bol nakoniec prinútený vyslať svojich vyslancov, Anatolia a Theodula, so žiadosťou o vyjednávanie. Attila získal 6000 libier zlata ako nedoplatok ročných tribútov, ktoré boli navýšené na 2100 libier. V meste Naissos mal byť zriadený pravidelný trh. Húnom pripadlo ešte aj značné územie na juh od Dunaja „v šírke piatich dní cesty" (asi 150-200 km), od Singiduna v Pannónii až po Novae v dolnej Moesii. Rimania tým stratili prvú líniu pohraničnej obrany a boli teda vydaní barbarom napospas. Nadnesene by sa dalo povedať, že barbari sa stali pánmi a Rimania ich otrokmi.
Priskova návšteva Attilovho dvora (jeseň r. 449)
Začiatkom r. 449 navštívili Konštantinopol húnski vyslanci, Edika a Orestes, ktorí si sťažovali na to, že Rimania doposiaľ nevyľudnili všetky určené oblasti a stále ukrývajú húnskych utečencov. Na Attilovu žiadosť vyslal cisár Theodosius k Húnom posolstvo vedené Maximinom, ktoré sprevádzalo Oresta a Ediku na spiatočnej ceste. S Maximinom bol aj jeho poradca a priateľ, historik Priskos, z ktorého autentického svedectva môžeme získať cenné informácie o prostredí a činnosti Attilovho dvora: „Attilova rezidencia, ktorá tu ležala, bola údajne nádhernejšia ako jeho domy v iných palácoch. Bola postavená z vyleštených drevených dosák a obklopená drevenou ohradou, vybudovanou ani nie tak pre ochranu ako skôr pre dojem. Dom vodcu Onegesia stál vo svojej nádhere na druhom mieste za Attilovým a bol tiež obklopený drevenou ohradou, ale nebol vybavený vežami ako dom kráľa. Neďaleko od tohoto ohradenia boli veľké kúpele postavené Onegesiom, ktorý bol na druhom mieste vo vláde medzi Skýtmi. Kamene pre tieto kúpele boli privezené z Pannónie, pretože barbari v tom regióne nemali žiadne kamene ani stromy a používali importovaný materiál...
Nasledujúceho dňa sme vstúpili do Attilovho paláca, prinášajúc dary jeho žene, ktorej meno bolo Kreka (Ereka). Tá mala troch synov, z ktorých najstarší vládol Akatirom a ostatní iným národom usadených v pontskej Skýtii. Za ohradou paláca bolo mnoho budov, niektoré boli zdobené vyrezávanými doskami nádherne spojenými dohromady, iné boli z priamo kladených dosiek, bez rezby, pripevnených na guľaté drevené bloky, ktoré vystupujú do strednej výšky od zeme. Tu žila Attilova žena; a keď som bol vítaný barbarmi pri dverách, uvidel som ju, ako leží na mäkkom ležadle. Podlaha tej miestnosti bola pokrytá vlnenými rohožami. Vôkol nej stáli služobníci a slúžky sediace pred ňou na zemi mali ľanové odevy vyšívané farbami. Keď som vošiel, pozdravil ju a ukázal dary, vyšiel som von a kráčal k iným domom, kde bol Attila, a čakal som na Onegesia, ktorý, ako som vedel, bol s Attilom...
Videl som prichádzať mnoho ľudí a veľký rozruch a hluk, predznamenajúci Attilov príchod. Ten vyšiel von z domu dôstojným krokom, rozhliadajúc sa vôkol seba. Bol sprevádzaný Onegesiom a stál vpredu pred domom; a mnoho ľudí, ktorí mali právne žaloby, jeden za druhým prichádzali bližšie a obdržali jeho rozhodnutie. Potom sa vrátil do svojho domu a prijal vyslancov barbarských národov."
Priskos bol aj pozvaný na hostinu ku Attilovi. Opäť si ju priblížime z jeho rozprávania: „Keď hodina nadišla, vkročili sme do paláca spoločne s vyslancami západných Rimanov. Stáli sme na okraji haly v prítomnosti veľkého kráľa. Čašníci nám podľa národného zvyku priniesli pohár, aby sme sa mohli pomodliť predtým, ako sa usadíme. Keď sme ochutnali z pohára, zaujali sme svoje sedadlá; všetky kreslá boli zoradené na každej strane pozdĺž stien miestnosti. Attila sedel uprostred na lehátku; za ním bolo druhé ležadlo a odtiaľ viedli schody do jeho postele v spálni, ktorá bola prikrytá ľanovými prestieradlami a látkami zdobenými ornamentami, aké Gréci a Rimania užívali na prestieranie svadobných postelí. Miesto na pravej strane od Attilu patrilo váženým vodcom; na ľavej strane, kde sme sedeli my, boli iba druhoradí...
Keď sa ceremónia (kráľ a hostia sa pozdravili vínom) skončila, čašníci odišli a stoly, dosť veľké pre troch, štyroch i viac osôb, boli prenesené k stolu kráľa, takže každý mohol brať jedlo na táckach bez toho, že by musel vstávať z miesta. Attilov sluha najprv priniesol tácku s mäsom a za ním kráčali ďalší sluhovia s chlebom a lahôdkami, ktoré kládli na stôl. Vzácne jedlá, servírované na striebornej tácke, boli ponúknuté nám a barbarským vodcom, ale Attila jedol iba mäso z drevenej misky. Vo všetkom ostatnom sa tiež ukazoval umierneným - jeho čaša bola drevená, zatiaľ čo hostia mali poháre zo zlata a striebra. Jeho odev bol tiež celkom jednoduchý, nápadný iba svojou čistotou. Meč, ktorý nosil na boku, pracky jeho skýtskej obuvy, ani uzda jeho koňa neboli zdobené ako u ostatných Skýtov zlatom alebo gemami, ani ničím drahocenným.
Keď bol prvý chod jedál zjedený, všetci sme vstali a nesadli na svoje miesta skôr, dokiaľ sa každý z nás v určenom poradí nenapil z pohára vína, ktorý mu bol predložený, na zdravie kráľovi. Potom sme si sadli a na každú tácku bol položený druhý chod s potravinami iného druhu. Po tomto chode nasledoval obdobný obrad, ktorý bol po prvom chode. Keď sa zotmelo, boli zapálené pochodne a dvaja barbari, ktorí predstúpili pred Attilu, spievali piesne, ktoré zložili, oslavujúc jeho víťazstvá a chrabré vojenské činy." Prehnaná skromnosť Attilova? To sa už žiaľ asi nikdy nedozvieme.
Maximinus ani Priskos však nevedeli, že ich posolstvo bolo v skutočnosti úplne zbytočné a malo slúžiť iba ako zástierka plánu eunucha Chrysafia, ktorý sa snažil naviesť pomocou bohatých darov Ediku k zavraždeniu Attily. Edika naoko návrh prijal, ale po návrate celé spiknutie Attilovi vyzradil. Schyľovalo sa k pádu do Galie.
Nabudúce o: Doba barbarov - bitka na Katalaunských poliach. Najkrvavejšia bitka staroveku?
Literatúra:
Milan Kameník: Attila. Vyšehrad, Praha, 1998
Lengyel József: Attila - bič boží. Lidové nakladatelství, Praha, 1978
Ammianus Marcellinus: Dějiny Římské říše za soumraku antiky. Nakl. Arista a Nakl. Baset, 2002
Michael Grant: Pád římské říše. Nakladatelství BBart, 1997
I. Bóna: Das Hunnenreich. Corvina, Budapest, 1991
E. A. Thompson: Hunové. Prel. Ivo Šmoldas, Nakl. Lid. noviny, Praha. 1999
Priskos: Historia Byzantiake fragment 8 ve Fragmenta Historicorum Graecorum: Cesta k Attilovmu dvoru
