Bez lásky - filmová recenzia

Autor: Richard Zona | 9.1.2018 o 11:34 | Karma článku: 2,60 | Prečítané:  254x

Dnes niečo pre všetkých nešťastníkov, ktorým sa zo života vytratilo hlavné korenie, dôležitá partnerská esencia potrebná na spokojný partnerský vzťah - láska. Kruté, smutné, boľavé... to všetko je tento film.

„Strata lásky v partnerskom vzťahu je jednou z najsmutnejších vecí na tomto svete.“ Žiaľ, súčasný trend modernej ľudskej spoločnosti dáva čoraz väčší priestor na to, aby sa tento výrok týkal stále väčšieho počtu párov. A keď sa láska zmení na nenávisť, tak to je už vôbec to najhoršie. Z tohto pohľadu je možné najnovší prírastok renomovaného ruského režiséra Andreja Zvjaginceva považovať za akýsi protiklad ku filmuLáska od rakúskeho režiséra M. Hanekeho, ktorý naopak umožňuje divákovi filmovo precítiť skutočnú podobu a hĺbku partnerskej lásky.

Iba tri roky prešli od posledného filmu tohto režiséra, medzinárodne oceňovaného filmuLeviathan (najlepší scenár - Cannes 2014, Zlatý glóbus 2015...) a už je tu ďalší jeho film, ktorý zbiera úspechy na medzinárodných filmových festivaloch – Bez lásky. Názov je síce veľavravný a jednoznačný, no ako sa neskôr vo filme ukáže, za týmito slovami sa skrýva nesmierne komplexný problém, ktorý sa tomuto režisérovi tu podarilo rozpitvať do najmenších detailov, tak maličkých a tak dokonale vykreslených, že divák môže iba v nemom úžase otvárať ústa a nadšene zatlieskať. Vôbec sa nečudujem, že sú jeho filmy spolufinancované ruským Ministerstvom kultúry - investícia, ktorá sa takmer zaručene mnohonásobne vráti späť.

Ústredný motív a ciele filmu sú iné ako napríklad v už zmienenom príkladeLeviathan. Politika či korupcia tu Zvjaginceva už tak očividne nezaujímajú, za základ si v tomto prípade zobral komornú vzťahovú drámu, kde základné kamene tém a problémov vyvierajú zo samotnej podstaty rodiny ukotvenej v modernej spoločnosti.

Príbeh skúpi na slovo, no tie ani veľmi nepotrebuje

Samotný príbeh (strihom v dvoch paralelných líniách) patrí svojou obsahovou náplňou k tým jednoduchším, no námet spolu s hlavnými bodmi dejovej linky si po celý čas udržiavajú vysokú emotívnu hladinu, pretože ide o bolestivé témy, ktoré sú i mnohým z nás dôverne známe. ManželiaBoris (Alexej Rozin) a Žeňa (Marjana Spivak) žijú v dlhodobo nefunkčnom vzťahu a preto sa snažia čo najrýchlejšie rozviesť. Čím rýchlejšie tým lepšie, pretože vzájomné odcudzenie a odpor, ktorý cítia jeden k druhému, sa už skoro nedajú vydržať. V jednej domácnosti ich už vlastne drží iba spoločný byt, ktorý sa snažia čo najvýhodnejšie predať. Inak už majú obaja svoje osobné životy zariadené s niekým iným. Žeňa si našla staršieho pracháča a Boris už dokonca čaká s novou partnerkou dieťa. Na čo však obaja ako sa zdá zabúdajú, je ich spoločný 12-ročný syn Aľoša (Matvej Novikov), ktorý je obom bohužiaľ už len na ťarchu. Ten samozrejme trpí rozvodom najviac. Svojim zmiznutím však naštartuje sled udalostí, ktoré na oboch manželoch zanechajú hlboké stopy...

Réžia  - jedna labužnícka lahôdka

Po formálnej stránke je jednoznačne tou najväčšou perlou filmu prvotriedne odvedená režisérska práca, ktorej výsledkom je u vnímavého diváka pomerne veľký citový otras a vnútorný nepokoj. Z tohto pohľadu hrá prím veľmi vhodne zvolená hudba a tiež kamera, ktorej by som sa nebál dať prívlastok „poetická“. Tie dlhé, nezostrihané zábery a lenivé tempo jednotlivých scén... detaily režisérskej práce, ktoré majú v tomto ohľade svoj zásadný význam. Takéto využívanie formálnych a štylistických vyjadrovacích prvkov si vyžaduje talent, ktorý Zvjagincev rozhodne má, pretože v opačnom prípade, aspoň čo sa mojej osoby týka, hrozí uvrhnutie diváka do ťažkej nudy a celkovej filmovej nezáživnosti. Som veľmi rád, že takéto hranie si so zápalkami tomuto režisérovi opäť raz vyšlo. Nemôžem zabudnúť ani na prostredie, v ktorom si príbeh plynie – ošarpané ruské sídlisko, zima a mráz, časté pološero, ponuré ulice, propagandistické reči o konci sveta z rádia... to všetko je ako taký zlatý klinec do jedinečnej atmosféry filmu.

Keď je dôraz na detail obrovskou prednosťou

Avšak najviac ma oslovil dôraz na detail. V tomto ponímaní to tu má režisér veľmi dobre premyslené - časté detailné snímanie postáv (predovšetkým ich tvárí), pomalé tempo väčšiny scén, dlhé statické zábery, ktoré dávajú divákovi čas na premyslenie a strávenie predchádzajúcej scény... skrátka nádherné vyjadrenie myšlienky i bez slov. K tomu samozrejme treba pripočítať aj brilantne napísané dialógy, ktoré sú síce chudobnejšie na slovo, no zato ani jedno nevyjde nazmar a každé jedno má svoju váhu. Jednotlivé postavy vedeli presne, kedy, čo a ako povedať. K hlavným postavám teda nebol problém zaujať postoj a empaticky s nimi potom prežívať ich trápenie ohľadom zmiznutia spoločného syna a tiež precítiť vzťahovú priepasť medzi nimi. Na zahodenie nie sú ani podprahové informácie, ktorú sú tu vložené len tak mimochodom a medzi riadkami. Myslím tým občasnú scénu alebo narážku na sociálne podhubie a vôbec na život v modernom Rusku, ktoré tak divákovi bez príkras ukazujú drsnú tvár súčasnej reality. Emočný chlad z pocitovej prázdnoty vzťahovej priepasti kde už láska dávno vyprchala, tu skrátka na diváka dolieha z každej strany a zalieza až do morku kostí.

Zvjagincev – Tarkovskij v modernom šate?

Záverom môžem s uspokojením konštatovať, že Bez lásky je zatiaľ môj najlepší film od tohto režiséra. Dokonca si myslím, že Zvjagincev je dôstojným nástupcom predchádzajúceho ruského režisérskeho velikána A. Tarkovského. V mnohom mi jeho prácu pripomenul i tento film. Nemyslím tým len ich spoločnú záľubu v dlhých statických záberoch kamery s dôrazom na detail a psychológiu postáv ale i prostredie, v ktorom sa príbeh oboch manželov odohráva. Napríklad kulisy scény, kde dobrovoľníci hľadajú Aľošu v tom tajnom chlapčenskom bunkri,  akoby vystrihli z filmu Stalker (1979). Som toho názoru (podobne ako u A. Tarkovského), že Zvjagincevova schopnosť neverbálnej komunikácie s divákom je geniálna a jeho štylistické vyjadrovacie prostriedky jeden veľký masterpiece! Na druhú stranu ale, stretol som sa už aj s nie práve lichotivou mienkou na film. Vraj je pre niekoho film príliš chladný a že sa človek pri ňom cíti „nekomfortne“. Nuž ale netreba zabúdať, že práve tento aspekt bol jedným z hlavných cieľov tohto filmu. Takže vytýkať niečo v tomto zmysle znamená, že sa kritizuje pôvodný zámer režiséra a najväčšia prednosť filmu, čo sa mi nezdá celkom fér. V tom prípade radšej tento film nepozerať. Ja osobne sa však na ďalšie filmy tohto režiséra veľmi teším.

HODNOTENIE: *****  (95/100)

KLADY: vynikajúca réžia, scenár, brilantne napísané dialógy postáv (žiadne plytvanie slovom), dôraz na detail.

ZÁPORY: -

Anotácia:

Brilantná réžia, ktorá toho veľa povie aj bez slov. A keď už sa niečo vo filme povie, tak to má svoju váhu a presné miesto. Film tiež disponuje zmyslom pre detail, ktorý prehlbuje pocitové prežívanie u diváka. V mnohom preto pripomína filmovú tvorbu A. Tarkovského. Na druhú stranu nevýhodou pre niekoho môže byť pomalé tempo a veľký chlad plynúci z jednotlivých situácií ako z i atmosféry ako takej. Ja to však považujem za veľkú prednosť. 

 

Informácie o filme: Bez lásky

  • Belgicko, Francúzsko, Nemecko, Rusko, 2017, 127 min.
  • Žáner: Dráma
  • Réžia: Andrej Zvjagincev
  • Scénar: Oleg Něgin, Andrej Zvjagincev
  • Kamera: Michail Kričman
  • Hudba: Evgueni Galperine, Sacha Galperine
  • Produkcia: Sergej Melkumov, Alexandr Rodňanskij
  • Obsadenie: Marjana Spivak, Alexej Rozin, Matvej Novikov, Maxim Stojanov, Taťjana Chramova, Alexej Fatějev...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?